Keď mi slúžka, ktorá prinášala posolstvo môjho drahého manžela, padla na nohy a modlila sa, vo svojej arogancii som sa na ňu ani len nepozrel a ani som sa s ňou nerozprával.
Moji priatelia mi niekedy radili sladké slová, ale ja som im povýšene odpovedal a poslal ich preč.
Potom, keď sám milovaný Pán prichádzal a volal ma – ó, miláčik! 0 drahý! Zvykol som mlčať, len aby som sa cítil dôležitý.
A teraz, keď trpím bolesťami odlúčenia môjho manžela, nikto sa ma ani len nepríde opýtať, v akom stave to žijem. Stojím na dverách svojej milovanej a plačem a nariekam. (575)